To say GOODBYE

     Viete, aké to je rozlúčiť sa s niečím, čo už nevyužívate, čo vám len tak stojí, o čo sa nestaráte....? No napriek tomu je to pre Vás tak dôležité. Púta Vás k tomu veľa spomienok, zážitkov, pekných chvíľ, veľa citov...

     Začala by som od začiatku. Nemôžete predsa predpokladať moje myšlienkové pochody. Od útleho detstva sme každé letné prázdniny trávili na našej chate, na dedine. Pár metrov po prekročení označenia dediny, sa nachádza na ľavej strane naša rozprávková chata. Rozprávková neznamená luxusná, nóbl chata. Rozprávková je asi len pre mňa. Chata je štandardne vybavená. My sme na nej dokázali tráviť aj celé dvojmesačné letné prázdniny. Chata bola skautského charakteru. Po vodu sme si chodievali do studničky, ktorá vyvierala z lesa. Doposiaľ som lepšiu a zdravšiu vodu nepila. Pre mňa najnepríjemnejšia skutočnosť bola, že tam nebol záchod, ale latrína. No odhliadnuc od týchto faktov, to býval pre mňa raj. Bývam v bytovke, kde som aj vyrastala. Každoročne som sa preto nevedela dočkať prázdnin a chvíle kedy vyrazíme na chatu. Obrovsky pozemok s vždy krásne pokoseným trávnikom. Priestranná poschodová chata, v ktorej som si pripadala ako v dome, ktorý sme nikdy nemali. Oslnivá príroda, slnko predierajúce sa cez vysokánske stromy a šum vody. Celé dni som so sestrou trávila vonku. Stavali sme hrádzu v potôčiku, ktorý lemoval náš pozemok. Učili sme sa rúbať drevo a zakladať oheň. Naháňali sme sa, šalili, vyrábali sme si hračky. Jednoducho naša fantázia fungovala naplno. Mohli sme robiť všetko to, čo sa v byte nedalo. Chodievali sme na huby, naučili sme sa rozoznávať tie chutné od jedovatých. Ocko zvykol chodievať na ryby, priúčal nás ako používať udicu, ako si pripraviť návnadu, či ako si správne zahodiť udicu a čakať nenápadne na úlovok. Tento koníček prirástol mojej sestre k srdcu, ja som sa v tom až tak nenašla.  Jednoducho vo vtedajšej dobe bez internetu a mobilov, sme mali čas jeden na druhého a pre mňa a moju rodinu to bolo kúzelné miesto.

Časom ako sme rástli, našli sme si nové záľuby. Každým rokom návštevnosť  našej chaty ubúdala. No pre môjho ocka ta chata ostala navždy miestom, kde pravidelne chodieval vypnúť, kde odchádzal, aby ušiel mestským problémom. Chodieval tam vždy aj bez nás. Staral sa o to, aby to tam bolo naďalej tak čarovné. Vždy sme mali úhľadne ostrihané kriky, pokosený trávnik, chodníček okolo chaty bol pretrhaný od buriny, pavučiny zametené, ohnisko vypratané, drevo narúbané, záhradka upravená. Bol to jeho koníček, vždy tam niečo majstroval. My sme tam chodievali časom už iba zriedka, na pár hodín, poopekať a posedieť.
     Budú to už dva roky, čo tu ocko nie je s nami. Tak, ako odišiel on, odišiel aj život z našej chaty. So sestrou študujeme mimo nášho mesta, mamka denno-denne pracuje a na chatu nemá nikto z nás čas. Stojí tam prázdna. Nadišiel už čas, aby sa našiel nový majiteľ, ktorý si ju rovnako zamiluje, ako sme ju milovali my a náš ocko.
     Už je to pár dní, čo nosíme s mamkou veci z chaty, ktoré si chceme nechať a pomaly to tam vyprázdňujeme. Nie je to vôbec jednoduché, balíme, prenášame, vyhadzujeme v podstate jednotlivé piliere našich spomienok. No, tak ako tá chata potrebuje nový nádych a niekoho, kto sa o ňu bude s láskou starať, tak aj my sa potrebujeme pohnúť vpred.
     Neviem, či sa lúčim s chatou alebo s myšlienkou, že tam už nikdy nebude celá rodina spolu. No nech už to je akokoľvek, navždy ostane pre mňa najšťastnejším miestom môjho detstva.


Ak aj šťastie na teba trochu zabúda,
   ty naň nikdy celkom nezabudni,
 JACQUES PRÉVERT (1900-1977)


Venované spomienke môjmu ockovi.



Lauri´s